Na Slovensku čo? Nič. Ale v Taliansku, keď si nájdeš správnych ľudí, vieš sa slušne zaobísť, dokonca niečo dokázať. Myslí si hlavný hrdina intímnej tragikomickej road movie Stanko.

So správnymi ľuďmi za chrbtom sa z neho stal neúspešný zlodejíček a prvotriedny flákač. Čas zabíja obsmŕdaním okolo turistov na talianskych plážach a hľadaním, čo by sa dalo „potiahnuť“. Od bossa Paola vydranká poslednú šancu a pokúsi sa napraviť reputáciu absolútneho babráka. Do Talianska treba priviezť „tanečnicu“, všetko je vybavené, stačí to len nepokašľať.

Sprostí majú šťastie. V nešťastí

V živote konštantného smoliara opäť zaúraduje Murphyho zákon. Z Poltára sa vracia bez peňazí, s prázdnou nádržou, navyše s neplnoletým dievčaťom. Netrvá dlho a prítomnosť zraniteľnej pasažierky začne na Stanka nenútene, potichu vplývať. „Drsňáka“ a samotára pošteklí zakrpatené svedomie, nepripúšťa si, že ho dievča postupne zachraňuje samého pred sebou. Na vine všetkému je vynútená vzájomnosť a dlhá cesta domov.

Scenárista Rasťo Boroš filmom Stanko debutuje ako režisér a aj keď jeho dielo rezervy nepochybne má, a nie je ich málo, je sympaticky úprimné. Nejde o ambiciózne prešpekulovanú hru, jeho film je slobodný a cítiť z neho autorskú radosť. Aj napriek depresívnej východiskovej situácii sa pozerá na svet dvoch stratených hrdinov optimisticky. Príbeh stojí na ich vzájomnosti, vzťah odkrýva presvedčivo, nenápadne, s dôrazom na malé gestá.

Do hlavných úloh obsadil herca Petra Kočana a neherečku Ivanu Kanalošovú. Obaja sú presvedčiví, naladení na spoločnú vlnu, ale na ich spontánne „živý“, neohrabane expresívny verbálny prejav sa menej tolerantný divák nemusí naladiť. Rovnako mu môže prekážať sociálny podtext príbehu – „večne hladné“ postavy a ležérna narácia. Film počíta s ústretovým divákom, ktorý sa musí chcieť otvoriť.

Radosť je povolená

Vykorenení vetroplachovia lipnú na slobode a zároveň prahnú po domove. Žáner roadmovie má veľmi jasnú a jednoduchú štruktúru, hrdinovia sa vyhraňujú voči vnútornému konfliktu, minulosti, ktorá je v prípade Stanka a čiernej pasažierky nejasná. Utekajú sami pred sebou a keď dorazia do cieľa, nevyhnú sa kyslému poznaniu, čelia zodpovednosti. Cesta, ktorú prekonali, sa v nich napokon rozleží a prináša katarzné poznanie aj divákovi.

Borošovo putovanie sa drží žánrovej schémy, rozpráva však v náznakoch, „nenadbieha“ divákovi. Postavy prejdú veľkou zmenou celkom prirodzene, potichu. V dlhých záberoch, odľahčených vetrom a sviežou hudbou. V mnohých obrazoch sa dej zásadne neposúva, Boroš si neláme hlavu so scenáristickými pravidlami, miesto toho buduje silnú atmosféru. Estetika škaredosti nadobúda v podaní kameramana Iva Mika slnečný rozmer. Malé schátrané južanské dedinky, pusté cesty kľukato prerezávajúce mohutnú taliansku krajinu, veľké celky, v ktorých sa hrdinovia strácajú… Živá obrazová metafora vystihuje vzájomnú samotu hrdinov.

Malý príbeh s veľkou, univerzálnou témou o tom, čo je v živote najdôležitejšie, definuje nádej, šanca na nápravu bez toho, aby realitu idealizoval. Borošovi tuláci rozhodne majú na to, aby sa citlivému divákovi dostali pod kožu.

Hodnotenie Pravdy: 4 hviezdičky z 5

Roberta Tóthová |

Celý článok: http://kultura.pravda.sk/film-a-televizia/clanok/390580-recenzia-stanko-ked-si-paserak-nedrzi-odstup/

Share This